štvrtok, februára 28, 2008

Ošemetná situácia


Ja: A fakt nechceš, aby sme ťa zobrali?
Stella: Nie, mám to za 20 minút, rada sa prejdem.
Ja: Bola by som pokojnejšia, keby si išla s nami.
Stella: Nie, nie, dám si iPod do uší, aspoň vytriezviem.
Ja: Ok. Ale určite napíš, že si v poriadku, keď prídeš domov.
Stella: Neboj. Pa.

O 48 minút neskôr.

Stella píše: Dorazila som, sice znasilnena, okradnuta a dobita, ale ... bru noc prajem. A este, svieti mi svetlo ;)

Ja – 1. reakcia
Tak parada, tu dvadsatkorunacku mas odlozenu u mna, druhe pozitivum – aspon sa nevrhnes lacne na divadelnika a do tretice – vynikajuce, ze svetlo svieti, kvalitne sa odmalujes a ulozis na spanok.

Ja – 2. reakcia v myšlienkových pochodoch
Kurva, čo by som robila, ak by sa jej naozaj niečo stalo?!

a) zomrela by som na výčitky svedomia
b) rozplakala by som sa a plakala stále až do úplného vyčerpania
c) rozviazala by som všetky kamarátske vzťahy a nikoho si bližšie k telu nepripúšťala


sobota, februára 16, 2008

Možnosti sú vždy, aktívne nič neriešim...

...veta klasika, ktorý ma nejednou svojou životnou pravdou dohnal až k slzám. Vtipom a ani múdrosťami z kategórie láska za päť tisíc bohužiaľ nikdy vedome neovplýval. Aká škoda. Čo čert nechcel, spontánne sa mi naskytlo rande vo dvoch. Dlhoročný známy. Milé matiné. Poklábosili sme, vynadávali sa. Obe strany pomasírované poskytnutím "nezaujatého" názoru, na momentálne rozpoloženie. Ako inak sa dá nazvať názor ukrivdenej strany? A prekvapenie. Absurdné riešenia vysvitli. O plánoch ani nehovoriac. Ako náhle náš rád nadávajúcich obohatili aj iné tváre, poniektoré nové, iné už opozerané, družná debata nabrala na obrátkach. Začínam mať zimomriavky z plánovanej Singles Groupen Party akcie.

P.s.: Si odvrhnutý? Máš potrebu spoznávať nových ľudí? Páči sa ti myšlienka zúčastniť sa na akcii SGP? V prípade, že áno, prihlás sa na neda.hneda@gmail.com. Kritéria zatiaľ neboli stanovené žiadne.

streda, februára 13, 2008

Čistý chaos

Dnešným večerom som svojim kostlivcom dala zbohom. Rad radom povypadávali zo skrine, ako na bežiacom páse. Všetci. Necítim sa ani lepšie, ani horšie. Priradila som im istú postupnosť. Vedela som, že sa ich raz, jedného po druhom, zbavím. Miestami dúfajúc, že nie vlastným pričinením. Hop, sekla som sa. Medzi tými bezvýznamnými, vypadol aj najkostnatejší. Ten, čo podril nielen moje ego, ale aj imaginárny rešpekt, autoritu. Počujem jeho zákerný smiech, ktorý nie a nie utichnúť. Neviem vyjadriť racionálne emócie. Pedantne som ich v sebe hnojila mesiac dopredu. Vykvitli samo od seba, pretvárky, vyzreté. Už zajtra osekávam azbestovú košeľu. Cítim, že ide do tuhého. A aj nariek všetkému lomcuje so mnou lahostajnosť. Babo, raď. Alebo nie, ser na to, netreba.