Pýtaš sa prečo?

Heh, Zlato, toto je posledné, čo Ti venujem. Môžeš to brať ako vysvetlenie. Je mi jedno.

Dlho som sa pýtala, kde sa stala chyba. Bola som zlá? Naozaj som Ťa tak veľmi obmedzovala? Nie a nie sa nadýchnuť? Nič zo života?

Odpoveď som nedostala. Iba nejaké mätúce info. Udržiavali ma stále vláčnu, s výčitkami svedomia. Hm, koniec koncov, to si chcel. Smejem sa.

Celé "my" sme boli ťažký omyl. Vzťah chorý už v zárodku. Od samého počiatku. Klišé typu, láska je slepá. Nuž, podľahla som a zaúradovalo na plnej čiare. Možno preto, že okrem sem-tam úletov som bola dlho sama. Možno preto, že si toleroval veci, ktoré vnímam, ako svoje výrazné mínus. Pritom, práve tie ma robia špecifickou. Videla som v Tebe viac, ako v skutočnosti je a aj bolo.

Že kamarátka. Hovno si zaslúžiš. Stratil si komplet moju úctu. A to aj napriek tomu, že práve popieram samu seba. Do čerta s Tebou. Si nič. Si nula. Utvrdzujú ma v tom referencie z každej strany. Tí, ktorých permanentne atakuješ svojím „Ako sa máš?“. Zdá sa Ti to povedomé? Tak NA! Vyžer si to v plnej kráse.

Radím Ti. Začni byť sám sebou. A udrž pri sebe aspoň to málo, čo máš. Tých čo Ťa rešpektujú. A to mi ver, že ich je sakra málo. Sám to vieš najlepšie. Ale pre istotu Ti napoviem: tí, ktorých poznáš cezo mňa, prípadne sa ich snažíš práve spoznávať, si o Tebe nemyslia nič dobré. A prisámvačku, nech sa prepadnem na mieste, že som bola diskrétna. Môžeš si za to sám. Pýtaš sa, ako je možné, že o niektorých veciach viem? Nuž ... šuškanda...

Hanbím sa za posledné dva roky. Hanbím sa za Teba. Nechcem mať s Tebou už nič viac spoločné. Ani minulosť. Neexistuješ. Vyčítam si, že som bola naivná trúba. Hanbím sa za seba. Karma je sviňa. Vrátilo sa mi všetko, absolútne do podrobna. Viac sa nedá. Som si istá, že sa budem mať v živote už iba fajn. A to isté želám aj Tebe, i keď viem, že Ťa čaká ešte dlhá cesta.

Piškóta