Almanach egoistu

Chcela by som taký mať. A prestať sa vžívať do pocitov iných. Obmedzujem tým samu seba. Viem to. Rozprávajú mi o svojich pocitoch. A ja sa do nich vžívam. Rozmýšľam prečo niekto reagoval tak, či onak. Hľadám logické vysvetlenie. Pritom, nech to znie hocijako nepríjemne, logika v oblasti medziľudských vzťahov neexistuje. Chcem sa tejto pofidérnej empatie zbaviť. Sakramentsky ma obmedzuje. Mám zviazané ruky. Najmenej empatická som práve sama k sebe. A aj napriek tomu sa nepovažujem otvorene za masochistu. Možno tam tkvie tá chyba. Nie, netlieskajte mi. Stále som otvorene nepriznala, že sa rada trápim alebo nedajbože týram.

Keď duša piští...

... nie, nie je dobre. Všetky chlácholivé slová narážajú o rezonančnú dosku, ktorá nie je schopná ich vstrebať. Nechce. Pretože nemôže. Každý prechádza štádiom samoľútosti. Ublížený si líže rany utiahnutý sám do seba. Vykričal by všetku zlobu, neprávosť, keby sa dalo. Nedá sa. Drží údajnú neprávosť v sebe a po líci sa kotúľajú slzy ako hrach. Očista.
Očista čoho? Sú veci, za ktoré sa musí spovedať? A ak áno, komu? Sám sebe. Jedine. Utiahne sa sám do seba. Sám v sebe krváca. Nikto iný nepochopí jeho bolesť. Alebo žiaľ. Prd makový žiaľ. Čistú samoľútosť. O to horšie sa tento pocit vstrebáva. Zatni zuby. Na tieto veci si sám....