Nič, len samé otázky

Prečo mám nutkavú potrebu povedať od srdca čo si skutočne myslím? Nie sama od seba. Iba keď ma vyzvú. Je to naozaj potrebné? Zaujíma dotyčného reálne môj názor? Som príliš kritická? Nediplomatická? Myslím si, že ak skutočne vyjadrím svoje pocity, toho druhého reálne aj niekam posunú? Môžem sa pochváliť čistým štítom? Nie som náhodou intrigánske monštrum? Rafinovaná beštia? Kým vlastne som? Kam patrím? Zaradím sa vôbec niekam niekedy? A prečo sa na to pýtam, keď odpoveď tuším?

Super ego trip?

Nie, tak na ten ma nenahovoríte. Na ten ja nemám a ani sa naňho necítim. Nechcela by som. A popravde, ľudia, ktorí si na ňom ulietavajú ma absolútne neberú. Skôr naopak. Mám k nim neuveriteľný odpor.

Čo to je toto vlastne? Nič. Absolútne nič a bohapustý komplex. Komplex z nedocenenia v osobnom živote. Kde si ho kompenzovať? No jedine v živote pracovnom. Núka sa otázka ako?! Prachsproste. Som poloboh, nadčlovek. Viem všetko. Všade som bol, všetko som videl. Odskúšané to síce nemám, ale mal som namále. Toto čo tu prezentuješ nie je dobré. Tak takto to iste nepôjde. Čo by som dal za to mať kolegu (plebs), ktorý mi vo všetkom vyhovie. Ach jaj. Keby som tu nebol, na konári ešte stále všetci visíte.

To iste! V pravidelných intervaloch mentálne vracam. Si absolútne vedľa a škodoradostne sa teším na moment, kedy pretriezvieš. Good luck, nech mám štít čistý. Čiste alibisticky v tvojom prípade.

P.s.: Odteraz už iba pozitívne. Sľubujem. Ak nie, nech sa na mieste prepadnem.

Juchú! Zase som vyhrala!

Sú dve veci, ktoré skutočne nemám rada. Čakanie a ľahostajnosť. Pri tej druhej sa pristavím, nakoľko verím, že sa osoba, ktorej je post určený, nad sebou zamyslí a uskutoční nápravné opatrenia.

Vyše dvoch rokov, každý utorok, niekedy okolo siedmej podvečer, zazvoní pod našou bránou na zvonček mládenec, ktorý sa živí rozvozom a dodávkou tovaru nemenovanej spoločnosti. Balíček je adresovaný mojej sestre, ktorá si tento deň donášky dobrovoľne a bez mučenia sama zvolila. Pozoruhodné, pretože akurát v tento deň D nikdy nie je doma. A tak sa nejeden utorok podvečer hráme s jej údajným otcom kameň, papier, nožnice, či pôjde balíček vyzdvihnúť v apartných boxerkách on alebo v ležérnom pyžamku ja. V konečnom dôsledku vyhrávam vždy aj tak ja, keď znechutene privolávam výťah. Zlatý klinec aj tak získava zvoniaci telefón pol hodinu po akcii a chichotavý hlas s tematickou otázkou, či náhodou nie som doma. Opakujem. Nemám rada ľahostajnosť.

Panoptikum? Nie, to sme my. Many minds, singular results.

Známa sa ma jedného teplého večera opýtala na robotu. Presnejšie na kolegov. Všetkých. Neselektovala medzi mužským a ženským osadenstvom. Takto v rýchlosti som ani nevedela s čím mám začať. Ale, rozrozprávala som sa.

Celkovo, sme rozmanití. Rôznorodí. Jeden by neveril a dvaja by sa najskôr čudovali. Čistá zmeska farieb, chutí, vôní, ale i sexuálnych orientácií. A predsa spolu fungujeme. V rámci možností. V tomto relatívne prefeminizovanom prostredí si všímam všetko. Aj tie najmenšie maličkosti. A áno, chlapov máme dosť. Každý je iný, smiešne milý, skvelý svojským spôsobom. Svojím večným analyzovaním som sa nechtiac dopracovala k absolútnemu presvedčeniu. Keď ich milujem, nemám čo riešiť. Nemenila by som.

Mr. Tabula rasa
Prišiel nečakane. Zo dňa na deň sa tam jednoducho objavil. Na pohľad fešný, už po prvej vete neskutočný dobráčisko, ochotný a schopný urobiť všetko, čo na očiach vidí. Mláďa. Berieme ho všetkými desiatimi. Pretože je neskazený. Zatiaľ. Tabula rasa sa však pred očami mení. Alebo formuje? Dievčatá, pripravte sa na okamžitý odchyt, ešte pred úplnou skazou. Na pracovnej pôde sa totižto vytvára úderná trojica. Plná tajomstiev a nepríčetného chlapčenského hihňania sa.

Mr. Pes, ktorý šteká, a stále čakáme, kedy pohryzie
Jeho bežný denný kontakt pozostáva z minimálne štyroch perverzných narážok, flirtovania a aspoň jedného prísľubu kvalitného sexu, spojeného s výkrikmi od rozkoše. Okamih pravdy? Rozpačité, ale milé koktanie. Rozprestrel ochranné krídla nad naším Tabula rasa. Je predsa toľko odžitých múdrostí, ktoré mu jednoducho musí odovzdať. Čo dodať? Rodený učiteľ a samozrejme vodca.

Mr. Nový
Ešte stále v inkubačnej dobe. A my netrpezlivo čakáme, čo sa z neho vykľuje. Podľa interného stávkovania ženského osadenstva sa jeho šance priaznivo vyvíjajú. Nadšenie a ani tímový duch mu nechýba. Navyše, orientácia mu je už dávno jasná. Nehrozí harašenie. Tie, čo slintali, boli dostatočne vopred upozornené. A spomaleným to dávkujeme postupne. Nominovala by som ho bez výčitiek svedomia na zamestnanca roka.

Mr. Benjamínek
Najobľúbenejší člen. Minimálne u mňa. Milý, pekný, múdry, vtipný. A tá charizma. Bohatý ešte len bude. Každá by po ňom chňapla. A on bezhranične miluje tú svoju. Vymysleli sme jej spoločne meno. Teda, Benjamínek si tú svoju, osobne si myslím, že imaginárnu, pomenoval. A my sme sa na to chytili. Nikto ju naživo nevidel a pritom na tých retušovaných fotkách je tak pekná. Aj sa k sebe hodia. Ale čo z toho, keď nie je hmatateľná? Už sa na ňu pomaly prestávame pýtať. Buď sa hanbí za ňu, alebo za nás. Cítime sa byť dotknuté. Stavím sa, že ak je skutočná, určite je rovnako zvedavá aj ona na nás.

Vysunuté pracovisko – sú dvaja
... sa nám stále vyhýba. Nie, oprava. Boja sa, že čo nevidieť odídeme. A tak každý medziľudský pracovný kontakt už dávno vzdali. Ale žijú. Toť, minule som si do jedného prstom pichla. A legenda ožila. Nie sú iba šedá eminencia.

Čerešničku na torte som si nechala na záver. Mr. Plachý alias Schíza
Samostatná kapitolka. Podľa firemnej hierarchie nás má že vraj na povel. Dalo by sa o tom diskutovať. Autoritu si nie a nie vybudovať. O rešpekte ani nehovoriac. Pritom by som mu to tak veľmi priala. Dokonca mám návrhy na realizáciu. Nepočúva. Nechce. V príhodnej chvíli a šanci, ktorá sa opakuje raz za pol roka, sa miesto venovania svojím agentúrnym ženám, oddáva inej bohumilej činnosti. V nemenovanom bratislavskom pube aj zo dve hodiny radšej kaká. Špeciálne sme si s kolegyňou zisťovali, či na záchode nie sú okná. Neboli. Doteraz ma v ramene pichá, keď si predstavím ten útek záchodovým potrubím. Dvere boli ostro sledované. Sublimácia? Ťažko. Navonok suverén, vo vnútri sama so sebou bojujúca postavička. Radšej zdrhne, ako by sa postavil výzve zoči voči. Rád flirtuje. Miestami nešikovne, možno to spôsobuje tá panická hrôza zo žien a zblíženia sa. Človek by ho najradšej zobral pod ochranné krídla. Ale proti jeho vlastnej vôli? To sa nedá.

Celú skupinu by som označila za vynikajúcu pozorovaciu zložku, nad ktorou by vzrušením híkal nejeden adept na diplom zo psychológie v špecializácii správanie sa v kolektíve. A ja, naivná, sa teším, že som práve takýchto ľudí stretla. V pulzujúcom PR biznise, kde paradoxne to ľudské častokrát chýba. U nás je toho sakra veľa na rozdávanie. Neveriacky krútim hlavou vždy, keď bilancujem. Na druhej strane, pracovná vs. osobná rovina zvádzajú svoj obľúbený vnútorný boj. Ručička na váhe hodnôt sa zatiaľ prikláňa na tú „pravú“ stranu. Či našťastie je iba otázkou času. Netreba sa nechať zvyklať.

Pýtaš sa prečo?

Heh, Zlato, toto je posledné, čo Ti venujem. Môžeš to brať ako vysvetlenie. Je mi jedno.

Dlho som sa pýtala, kde sa stala chyba. Bola som zlá? Naozaj som Ťa tak veľmi obmedzovala? Nie a nie sa nadýchnuť? Nič zo života?

Odpoveď som nedostala. Iba nejaké mätúce info. Udržiavali ma stále vláčnu, s výčitkami svedomia. Hm, koniec koncov, to si chcel. Smejem sa.

Celé "my" sme boli ťažký omyl. Vzťah chorý už v zárodku. Od samého počiatku. Klišé typu, láska je slepá. Nuž, podľahla som a zaúradovalo na plnej čiare. Možno preto, že okrem sem-tam úletov som bola dlho sama. Možno preto, že si toleroval veci, ktoré vnímam, ako svoje výrazné mínus. Pritom, práve tie ma robia špecifickou. Videla som v Tebe viac, ako v skutočnosti je a aj bolo.

Že kamarátka. Hovno si zaslúžiš. Stratil si komplet moju úctu. A to aj napriek tomu, že práve popieram samu seba. Do čerta s Tebou. Si nič. Si nula. Utvrdzujú ma v tom referencie z každej strany. Tí, ktorých permanentne atakuješ svojím „Ako sa máš?“. Zdá sa Ti to povedomé? Tak NA! Vyžer si to v plnej kráse.

Radím Ti. Začni byť sám sebou. A udrž pri sebe aspoň to málo, čo máš. Tých čo Ťa rešpektujú. A to mi ver, že ich je sakra málo. Sám to vieš najlepšie. Ale pre istotu Ti napoviem: tí, ktorých poznáš cezo mňa, prípadne sa ich snažíš práve spoznávať, si o Tebe nemyslia nič dobré. A prisámvačku, nech sa prepadnem na mieste, že som bola diskrétna. Môžeš si za to sám. Pýtaš sa, ako je možné, že o niektorých veciach viem? Nuž ... šuškanda...

Hanbím sa za posledné dva roky. Hanbím sa za Teba. Nechcem mať s Tebou už nič viac spoločné. Ani minulosť. Neexistuješ. Vyčítam si, že som bola naivná trúba. Hanbím sa za seba. Karma je sviňa. Vrátilo sa mi všetko, absolútne do podrobna. Viac sa nedá. Som si istá, že sa budem mať v živote už iba fajn. A to isté želám aj Tebe, i keď viem, že Ťa čaká ešte dlhá cesta.

Piškóta

HA! A je to tu!

Tušila som, že to raz príde. Včerajším znudeným listovaním v Diners Club magazine 1/2008 som sa dočítala o jedinej a skutočne účinnej, tzv. Amputívnej diéte. Jej autorkou je istá dietologička Keesha Myas, vystavená neustálym tlakom a požiadavkám svojich zákazníčok nadobudnúť v priebehu niekoľkých dní ideálnu váhu. (o ideálnej postave by sme mohli diskutovať). Tiež by sme si mali zadefinovať pojem v priebehu niekoľkých dní... som si takmer úplne istá, že väčšina dám sa v priebehu mesiaca dostala do mimoriadnej formy. Teda v závislosti od individuality, odhodlania, či pevnej vôle.

Poprosím deti, aby nasledovné neskúšali doma, iba ak v prítomnosti dospelej osoby.

Amputívna diéta

1. Ostrihajte si všetky nechty – max. 29 gramov
2. Ostrihajte si vlasy – max. 170 gramov
3. Ostrihajte si všetky vlasy – max. 340 gramov
4. Dajte si ostrihať bradavice – max. 30 gramov
5. Na raňajky konzumujte preháňadlo – max. 1,3 kg
6. Absolvujte črevnú sprchu – max. 2 kg
7. Celý deň nepite – cca 0,5 kg
8. Celý deň nejedzte – 1,3 kg
9. Neobliekajte sa – max. 1 kg
10. Nenoste spodnú bielizeň – 0,3 kg (záleží však od typu a veľkosti bielizne)
11. Darujte obličku – 1,5 kg
12. Dajte si zmenšiť prsia – asi až 7 kg
13. Nechajte si amputovať ruku – asi 11 kg
14. Nechajte si amputovať nohu – asi 20 kg

S výnimkou bodov 1. až 3. je diéta zaručene bez jo-jo efektu.

Aj keď sa možno bude zdať až príliš radikálna, treba si uvedomiť, že pre krásu sa oplatí čo to vytrpieť.

Zároveň odpovedám na otázku kolegynky Lucie, či som náhodou neschudla.....

.....áno, presne 34 gramov. Ostrihala som si nechty a podstrihla ofinu.

Úprimne, je mi ľúto...

Snažila som sa. Prisahám na všetko, čo mi je milé, že som sa snažila. Ale odtiaľ, potiaľ. Viac už neviem.
Mojej najsamviaclepšej kamarátky priateľ, dlhoročný priateľ, je čistý pošuk. Odkedy ho poznám. A to je sakra dlho. Posledné tri roky sa o tom iba uisťujem. Inak, milý chalan...nech nežerem. Na päť minút, raz za rok, pri náhodnom stretnutí, niekde na opačných koncoch baru. Čo na ňom vidí?! Skutočne neviem. Po dnešnej kolaudácii, ich spoločného prenajatého bytu, sa pýtam dvojnásobne. ČO?!

P.s.: Všetky tieto otázky, som sa pýtala aj jej osobne. Dodnes som nedostala žiadnu odpoveď. S tým, že láska je slepá, sa neuspokojím. To nie. Musela by byť aj hluchá a sprostá a vlastne aj neskutočne zákerná mrcha, pizda a puchra zároveň. A to by bola inak silná káva.