Ako sa máš? Mám sa fajn?!

Chcem žiť normálne. Úplne klasicky a bežne. Chcem všetko, čo chcú ostatní. Stabilitu, o ktorú sa môžem oprieť, pocity, ktoré viem rozdýchať, nálady, s ktorými viem pracovať, reakcie, pri ktorých viem ako ich spracovať, podnety, na ktoré chcem nadviazať.
Chcem sa ráno zobudiť a povedať si, mám sa fajn. Nie najhoršie, nie najlepšie, ale je to fajn.

Chcem si žiť podľa svojich predstáv, plánov, možností a predpokladov. Chcem si žiť fajn. Nemyslím si, že som náročná. Som prispôsobivá a reagujem na výzvu „mať sa fajn“. Nechcem veľa, chcem iba ulahodiť svojim základným potrebám.

Chcem rovnováhu aspoň na určitý čas. Chcem zažiť ten pocit, kedy nielen poviem, ale aj budem cítiť, že sa mám fajn.

Takže, ako sa máš? Normálne?! Chcela by som sa mať fajn...

Drahá Danka .... drrračica.

Darebák diár drbal. Dôraz dal dnešnému dátumu.
Diplomaticky doložil dôkaz....ddd...dlhá doba, dozvedám sa.
Držíš dopoly doliaty džbán? Drúľaš?
Dobrééé! Dnes daj dôkladne, do dna!
Divokú dohru datujem v Deň D - Drsná džungľa.
Do videnia.

(dar doložím dodatočne)

Almanach egoistu

Chcela by som taký mať. A prestať sa vžívať do pocitov iných. Obmedzujem tým samu seba. Viem to. Rozprávajú mi o svojich pocitoch. A ja sa do nich vžívam. Rozmýšľam prečo niekto reagoval tak, či onak. Hľadám logické vysvetlenie. Pritom, nech to znie hocijako nepríjemne, logika v oblasti medziľudských vzťahov neexistuje. Chcem sa tejto pofidérnej empatie zbaviť. Sakramentsky ma obmedzuje. Mám zviazané ruky. Najmenej empatická som práve sama k sebe. A aj napriek tomu sa nepovažujem otvorene za masochistu. Možno tam tkvie tá chyba. Nie, netlieskajte mi. Stále som otvorene nepriznala, že sa rada trápim alebo nedajbože týram.

Keď duša piští...

... nie, nie je dobre. Všetky chlácholivé slová narážajú o rezonančnú dosku, ktorá nie je schopná ich vstrebať. Nechce. Pretože nemôže. Každý prechádza štádiom samoľútosti. Ublížený si líže rany utiahnutý sám do seba. Vykričal by všetku zlobu, neprávosť, keby sa dalo. Nedá sa. Drží údajnú neprávosť v sebe a po líci sa kotúľajú slzy ako hrach. Očista.
Očista čoho? Sú veci, za ktoré sa musí spovedať? A ak áno, komu? Sám sebe. Jedine. Utiahne sa sám do seba. Sám v sebe krváca. Nikto iný nepochopí jeho bolesť. Alebo žiaľ. Prd makový žiaľ. Čistú samoľútosť. O to horšie sa tento pocit vstrebáva. Zatni zuby. Na tieto veci si sám....

Nič, len samé otázky

Prečo mám nutkavú potrebu povedať od srdca čo si skutočne myslím? Nie sama od seba. Iba keď ma vyzvú. Je to naozaj potrebné? Zaujíma dotyčného reálne môj názor? Som príliš kritická? Nediplomatická? Myslím si, že ak skutočne vyjadrím svoje pocity, toho druhého reálne aj niekam posunú? Môžem sa pochváliť čistým štítom? Nie som náhodou intrigánske monštrum? Rafinovaná beštia? Kým vlastne som? Kam patrím? Zaradím sa vôbec niekam niekedy? A prečo sa na to pýtam, keď odpoveď tuším?

Super ego trip?

Nie, tak na ten ma nenahovoríte. Na ten ja nemám a ani sa naňho necítim. Nechcela by som. A popravde, ľudia, ktorí si na ňom ulietavajú ma absolútne neberú. Skôr naopak. Mám k nim neuveriteľný odpor.

Čo to je toto vlastne? Nič. Absolútne nič a bohapustý komplex. Komplex z nedocenenia v osobnom živote. Kde si ho kompenzovať? No jedine v živote pracovnom. Núka sa otázka ako?! Prachsproste. Som poloboh, nadčlovek. Viem všetko. Všade som bol, všetko som videl. Odskúšané to síce nemám, ale mal som namále. Toto čo tu prezentuješ nie je dobré. Tak takto to iste nepôjde. Čo by som dal za to mať kolegu (plebs), ktorý mi vo všetkom vyhovie. Ach jaj. Keby som tu nebol, na konári ešte stále všetci visíte.

To iste! V pravidelných intervaloch mentálne vracam. Si absolútne vedľa a škodoradostne sa teším na moment, kedy pretriezvieš. Good luck, nech mám štít čistý. Čiste alibisticky v tvojom prípade.

P.s.: Odteraz už iba pozitívne. Sľubujem. Ak nie, nech sa na mieste prepadnem.

Juchú! Zase som vyhrala!

Sú dve veci, ktoré skutočne nemám rada. Čakanie a ľahostajnosť. Pri tej druhej sa pristavím, nakoľko verím, že sa osoba, ktorej je post určený, nad sebou zamyslí a uskutoční nápravné opatrenia.

Vyše dvoch rokov, každý utorok, niekedy okolo siedmej podvečer, zazvoní pod našou bránou na zvonček mládenec, ktorý sa živí rozvozom a dodávkou tovaru nemenovanej spoločnosti. Balíček je adresovaný mojej sestre, ktorá si tento deň donášky dobrovoľne a bez mučenia sama zvolila. Pozoruhodné, pretože akurát v tento deň D nikdy nie je doma. A tak sa nejeden utorok podvečer hráme s jej údajným otcom kameň, papier, nožnice, či pôjde balíček vyzdvihnúť v apartných boxerkách on alebo v ležérnom pyžamku ja. V konečnom dôsledku vyhrávam vždy aj tak ja, keď znechutene privolávam výťah. Zlatý klinec aj tak získava zvoniaci telefón pol hodinu po akcii a chichotavý hlas s tematickou otázkou, či náhodou nie som doma. Opakujem. Nemám rada ľahostajnosť.