utorok, januára 06, 2009
Keď duša piští...
... nie, nie je dobre. Všetky chlácholivé slová narážajú o rezonančnú dosku, ktorá nie je schopná ich vstrebať. Nechce. Pretože nemôže. Každý prechádza štádiom samoľútosti. Ublížený si líže rany utiahnutý sám do seba. Vykričal by všetku zlobu, neprávosť, keby sa dalo. Nedá sa. Drží údajnú neprávosť v sebe a po líci sa kotúľajú slzy ako hrach. Očista.
Očista čoho? Sú veci, za ktoré sa musí spovedať? A ak áno, komu? Sám sebe. Jedine. Utiahne sa sám do seba. Sám v sebe krváca. Nikto iný nepochopí jeho bolesť. Alebo žiaľ. Prd makový žiaľ. Čistú samoľútosť. O to horšie sa tento pocit vstrebáva. Zatni zuby. Na tieto veci si sám....
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
1 komentár:
ano. na tieto veci je clovek sam. najhorsie je, ze niektore veci neprebolia ani po rokoch. tiez by mohol niekto vymysliet taky zmizik na iste udalosti v zivote. ale zas kurva,z coho by sme sa akoze poucili potom?
fcera som citala pekne. ze clovek na to aby prijal pravdu ju najprv v hlbke duse odmietne. nejako mam pocit ze to s tymto suvisi.
drz sa, sice si sama ale nejsi! :)
Zverejnenie komentára