Čistý chaos

Dnešným večerom som svojim kostlivcom dala zbohom. Rad radom povypadávali zo skrine, ako na bežiacom páse. Všetci. Necítim sa ani lepšie, ani horšie. Priradila som im istú postupnosť. Vedela som, že sa ich raz, jedného po druhom, zbavím. Miestami dúfajúc, že nie vlastným pričinením. Hop, sekla som sa. Medzi tými bezvýznamnými, vypadol aj najkostnatejší. Ten, čo podril nielen moje ego, ale aj imaginárny rešpekt, autoritu. Počujem jeho zákerný smiech, ktorý nie a nie utichnúť. Neviem vyjadriť racionálne emócie. Pedantne som ich v sebe hnojila mesiac dopredu. Vykvitli samo od seba, pretvárky, vyzreté. Už zajtra osekávam azbestovú košeľu. Cítim, že ide do tuhého. A aj nariek všetkému lomcuje so mnou lahostajnosť. Babo, raď. Alebo nie, ser na to, netreba.