nedeľa, marca 16, 2008

Úprimne, je mi ľúto...

Snažila som sa. Prisahám na všetko, čo mi je milé, že som sa snažila. Ale odtiaľ, potiaľ. Viac už neviem.
Mojej najsamviaclepšej kamarátky priateľ, dlhoročný priateľ, je čistý pošuk. Odkedy ho poznám. A to je sakra dlho. Posledné tri roky sa o tom iba uisťujem. Inak, milý chalan...nech nežerem. Na päť minút, raz za rok, pri náhodnom stretnutí, niekde na opačných koncoch baru. Čo na ňom vidí?! Skutočne neviem. Po dnešnej kolaudácii, ich spoločného prenajatého bytu, sa pýtam dvojnásobne. ČO?!

P.s.: Všetky tieto otázky, som sa pýtala aj jej osobne. Dodnes som nedostala žiadnu odpoveď. S tým, že láska je slepá, sa neuspokojím. To nie. Musela by byť aj hluchá a sprostá a vlastne aj neskutočne zákerná mrcha, pizda a puchra zároveň. A to by bola inak silná káva.

2 komentáre:

Polepetko povedal(a)...

Čo na ňom vidí? Možno sakra veľkého a hlavne výkonného vtáka. A nechce priznať, aby zvyšok sveta nezávidel.

(Niektoré veci ťažko vysvetľovať)

Neda povedal(a)...

Viem, len ma to občas poriadne škrie. O to viac, keď sa začínam, v rámci zachovania všeobecne dobrej nálady, aj tej skvelej babe vyhýbať.
A vták v tom nebude. Nechtiac som sa dostala k domácemu albumu. Zdôrazňujem, nechtiac!