Sú dve veci, ktoré skutočne nemám rada. Čakanie a ľahostajnosť. Pri tej druhej sa pristavím, nakoľko verím, že sa osoba, ktorej je post určený, nad sebou zamyslí a uskutoční nápravné opatrenia.
Vyše dvoch rokov, každý utorok, niekedy okolo siedmej podvečer, zazvoní pod našou bránou na zvonček mládenec, ktorý sa živí rozvozom a dodávkou tovaru nemenovanej spoločnosti. Balíček je adresovaný mojej sestre, ktorá si tento deň donášky dobrovoľne a bez mučenia sama zvolila. Pozoruhodné, pretože akurát v tento deň D nikdy nie je doma. A tak sa nejeden utorok podvečer hráme s jej údajným otcom kameň, papier, nožnice, či pôjde balíček vyzdvihnúť v apartných boxerkách on alebo v ležérnom pyžamku ja. V konečnom dôsledku vyhrávam vždy aj tak ja, keď znechutene privolávam výťah. Zlatý klinec aj tak získava zvoniaci telefón pol hodinu po akcii a chichotavý hlas s tematickou otázkou, či náhodou nie som doma. Opakujem. Nemám rada ľahostajnosť.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára