Drahá Danka .... drrračica.

Darebák diár drbal. Dôraz dal dnešnému dátumu.
Diplomaticky doložil dôkaz....ddd...dlhá doba, dozvedám sa.
Držíš dopoly doliaty džbán? Drúľaš?
Dobrééé! Dnes daj dôkladne, do dna!
Divokú dohru datujem v Deň D - Drsná džungľa.
Do videnia.

(dar doložím dodatočne)

Almanach egoistu

Chcela by som taký mať. A prestať sa vžívať do pocitov iných. Obmedzujem tým samu seba. Viem to. Rozprávajú mi o svojich pocitoch. A ja sa do nich vžívam. Rozmýšľam prečo niekto reagoval tak, či onak. Hľadám logické vysvetlenie. Pritom, nech to znie hocijako nepríjemne, logika v oblasti medziľudských vzťahov neexistuje. Chcem sa tejto pofidérnej empatie zbaviť. Sakramentsky ma obmedzuje. Mám zviazané ruky. Najmenej empatická som práve sama k sebe. A aj napriek tomu sa nepovažujem otvorene za masochistu. Možno tam tkvie tá chyba. Nie, netlieskajte mi. Stále som otvorene nepriznala, že sa rada trápim alebo nedajbože týram.

Keď duša piští...

... nie, nie je dobre. Všetky chlácholivé slová narážajú o rezonančnú dosku, ktorá nie je schopná ich vstrebať. Nechce. Pretože nemôže. Každý prechádza štádiom samoľútosti. Ublížený si líže rany utiahnutý sám do seba. Vykričal by všetku zlobu, neprávosť, keby sa dalo. Nedá sa. Drží údajnú neprávosť v sebe a po líci sa kotúľajú slzy ako hrach. Očista.
Očista čoho? Sú veci, za ktoré sa musí spovedať? A ak áno, komu? Sám sebe. Jedine. Utiahne sa sám do seba. Sám v sebe krváca. Nikto iný nepochopí jeho bolesť. Alebo žiaľ. Prd makový žiaľ. Čistú samoľútosť. O to horšie sa tento pocit vstrebáva. Zatni zuby. Na tieto veci si sám....

Nič, len samé otázky

Prečo mám nutkavú potrebu povedať od srdca čo si skutočne myslím? Nie sama od seba. Iba keď ma vyzvú. Je to naozaj potrebné? Zaujíma dotyčného reálne môj názor? Som príliš kritická? Nediplomatická? Myslím si, že ak skutočne vyjadrím svoje pocity, toho druhého reálne aj niekam posunú? Môžem sa pochváliť čistým štítom? Nie som náhodou intrigánske monštrum? Rafinovaná beštia? Kým vlastne som? Kam patrím? Zaradím sa vôbec niekam niekedy? A prečo sa na to pýtam, keď odpoveď tuším?

Super ego trip?

Nie, tak na ten ma nenahovoríte. Na ten ja nemám a ani sa naňho necítim. Nechcela by som. A popravde, ľudia, ktorí si na ňom ulietavajú ma absolútne neberú. Skôr naopak. Mám k nim neuveriteľný odpor.

Čo to je toto vlastne? Nič. Absolútne nič a bohapustý komplex. Komplex z nedocenenia v osobnom živote. Kde si ho kompenzovať? No jedine v živote pracovnom. Núka sa otázka ako?! Prachsproste. Som poloboh, nadčlovek. Viem všetko. Všade som bol, všetko som videl. Odskúšané to síce nemám, ale mal som namále. Toto čo tu prezentuješ nie je dobré. Tak takto to iste nepôjde. Čo by som dal za to mať kolegu (plebs), ktorý mi vo všetkom vyhovie. Ach jaj. Keby som tu nebol, na konári ešte stále všetci visíte.

To iste! V pravidelných intervaloch mentálne vracam. Si absolútne vedľa a škodoradostne sa teším na moment, kedy pretriezvieš. Good luck, nech mám štít čistý. Čiste alibisticky v tvojom prípade.

P.s.: Odteraz už iba pozitívne. Sľubujem. Ak nie, nech sa na mieste prepadnem.

Juchú! Zase som vyhrala!

Sú dve veci, ktoré skutočne nemám rada. Čakanie a ľahostajnosť. Pri tej druhej sa pristavím, nakoľko verím, že sa osoba, ktorej je post určený, nad sebou zamyslí a uskutoční nápravné opatrenia.

Vyše dvoch rokov, každý utorok, niekedy okolo siedmej podvečer, zazvoní pod našou bránou na zvonček mládenec, ktorý sa živí rozvozom a dodávkou tovaru nemenovanej spoločnosti. Balíček je adresovaný mojej sestre, ktorá si tento deň donášky dobrovoľne a bez mučenia sama zvolila. Pozoruhodné, pretože akurát v tento deň D nikdy nie je doma. A tak sa nejeden utorok podvečer hráme s jej údajným otcom kameň, papier, nožnice, či pôjde balíček vyzdvihnúť v apartných boxerkách on alebo v ležérnom pyžamku ja. V konečnom dôsledku vyhrávam vždy aj tak ja, keď znechutene privolávam výťah. Zlatý klinec aj tak získava zvoniaci telefón pol hodinu po akcii a chichotavý hlas s tematickou otázkou, či náhodou nie som doma. Opakujem. Nemám rada ľahostajnosť.

Panoptikum? Nie, to sme my. Many minds, singular results.

Známa sa ma jedného teplého večera opýtala na robotu. Presnejšie na kolegov. Všetkých. Neselektovala medzi mužským a ženským osadenstvom. Takto v rýchlosti som ani nevedela s čím mám začať. Ale, rozrozprávala som sa.

Celkovo, sme rozmanití. Rôznorodí. Jeden by neveril a dvaja by sa najskôr čudovali. Čistá zmeska farieb, chutí, vôní, ale i sexuálnych orientácií. A predsa spolu fungujeme. V rámci možností. V tomto relatívne prefeminizovanom prostredí si všímam všetko. Aj tie najmenšie maličkosti. A áno, chlapov máme dosť. Každý je iný, smiešne milý, skvelý svojským spôsobom. Svojím večným analyzovaním som sa nechtiac dopracovala k absolútnemu presvedčeniu. Keď ich milujem, nemám čo riešiť. Nemenila by som.

Mr. Tabula rasa
Prišiel nečakane. Zo dňa na deň sa tam jednoducho objavil. Na pohľad fešný, už po prvej vete neskutočný dobráčisko, ochotný a schopný urobiť všetko, čo na očiach vidí. Mláďa. Berieme ho všetkými desiatimi. Pretože je neskazený. Zatiaľ. Tabula rasa sa však pred očami mení. Alebo formuje? Dievčatá, pripravte sa na okamžitý odchyt, ešte pred úplnou skazou. Na pracovnej pôde sa totižto vytvára úderná trojica. Plná tajomstiev a nepríčetného chlapčenského hihňania sa.

Mr. Pes, ktorý šteká, a stále čakáme, kedy pohryzie
Jeho bežný denný kontakt pozostáva z minimálne štyroch perverzných narážok, flirtovania a aspoň jedného prísľubu kvalitného sexu, spojeného s výkrikmi od rozkoše. Okamih pravdy? Rozpačité, ale milé koktanie. Rozprestrel ochranné krídla nad naším Tabula rasa. Je predsa toľko odžitých múdrostí, ktoré mu jednoducho musí odovzdať. Čo dodať? Rodený učiteľ a samozrejme vodca.

Mr. Nový
Ešte stále v inkubačnej dobe. A my netrpezlivo čakáme, čo sa z neho vykľuje. Podľa interného stávkovania ženského osadenstva sa jeho šance priaznivo vyvíjajú. Nadšenie a ani tímový duch mu nechýba. Navyše, orientácia mu je už dávno jasná. Nehrozí harašenie. Tie, čo slintali, boli dostatočne vopred upozornené. A spomaleným to dávkujeme postupne. Nominovala by som ho bez výčitiek svedomia na zamestnanca roka.

Mr. Benjamínek
Najobľúbenejší člen. Minimálne u mňa. Milý, pekný, múdry, vtipný. A tá charizma. Bohatý ešte len bude. Každá by po ňom chňapla. A on bezhranične miluje tú svoju. Vymysleli sme jej spoločne meno. Teda, Benjamínek si tú svoju, osobne si myslím, že imaginárnu, pomenoval. A my sme sa na to chytili. Nikto ju naživo nevidel a pritom na tých retušovaných fotkách je tak pekná. Aj sa k sebe hodia. Ale čo z toho, keď nie je hmatateľná? Už sa na ňu pomaly prestávame pýtať. Buď sa hanbí za ňu, alebo za nás. Cítime sa byť dotknuté. Stavím sa, že ak je skutočná, určite je rovnako zvedavá aj ona na nás.

Vysunuté pracovisko – sú dvaja
... sa nám stále vyhýba. Nie, oprava. Boja sa, že čo nevidieť odídeme. A tak každý medziľudský pracovný kontakt už dávno vzdali. Ale žijú. Toť, minule som si do jedného prstom pichla. A legenda ožila. Nie sú iba šedá eminencia.

Čerešničku na torte som si nechala na záver. Mr. Plachý alias Schíza
Samostatná kapitolka. Podľa firemnej hierarchie nás má že vraj na povel. Dalo by sa o tom diskutovať. Autoritu si nie a nie vybudovať. O rešpekte ani nehovoriac. Pritom by som mu to tak veľmi priala. Dokonca mám návrhy na realizáciu. Nepočúva. Nechce. V príhodnej chvíli a šanci, ktorá sa opakuje raz za pol roka, sa miesto venovania svojím agentúrnym ženám, oddáva inej bohumilej činnosti. V nemenovanom bratislavskom pube aj zo dve hodiny radšej kaká. Špeciálne sme si s kolegyňou zisťovali, či na záchode nie sú okná. Neboli. Doteraz ma v ramene pichá, keď si predstavím ten útek záchodovým potrubím. Dvere boli ostro sledované. Sublimácia? Ťažko. Navonok suverén, vo vnútri sama so sebou bojujúca postavička. Radšej zdrhne, ako by sa postavil výzve zoči voči. Rád flirtuje. Miestami nešikovne, možno to spôsobuje tá panická hrôza zo žien a zblíženia sa. Človek by ho najradšej zobral pod ochranné krídla. Ale proti jeho vlastnej vôli? To sa nedá.

Celú skupinu by som označila za vynikajúcu pozorovaciu zložku, nad ktorou by vzrušením híkal nejeden adept na diplom zo psychológie v špecializácii správanie sa v kolektíve. A ja, naivná, sa teším, že som práve takýchto ľudí stretla. V pulzujúcom PR biznise, kde paradoxne to ľudské častokrát chýba. U nás je toho sakra veľa na rozdávanie. Neveriacky krútim hlavou vždy, keď bilancujem. Na druhej strane, pracovná vs. osobná rovina zvádzajú svoj obľúbený vnútorný boj. Ručička na váhe hodnôt sa zatiaľ prikláňa na tú „pravú“ stranu. Či našťastie je iba otázkou času. Netreba sa nechať zvyklať.